Foto: Stretnutie s Jankou B., ktorá bola ochotná sa s nami podeliť o svoje prežitky z obdobia stráveného v kóme. Za čo jej veľmi ďakujem!
Jankín skutočný príbeh je jeden z dôkazov, že pacienti v kóme a bdelej kóme, majú pre nás nevysvetliteľnú formu vnímania.
Môj život sa zmenil v januári 2012.
Išla som ku kamarátke prespať. Býva kúsok od mesta, v ktorom bývam ja. Pršalo, ale aj snežilo a teplota bola okolo bodu mrazu = 0 stupňov… Ráno, po ceste do práce som (podľa svedkov) nešla rýchlo, dostala šmyk a auto vyšlo z cesty do role a potom šmykom narazilo do stromu… Čo bolo potom v skutočnosti, to nemám ani potuchy… Ale nasledujúce pocity a momenty ktoré opisujem, sú vryté do mojej pamäti do dnes. Ja som kráčala po schodoch a keď som prišla na posledný schod ocitla som sa v priestore, kde bolo veľmi veľké svetlo…, kde čakalo mnoho ľudí (neznámych) čakajúcich v rade… Okolo mňa bolo krásne prostredie a pokoj, ale nedalo sa dostať mimo rady, lebo tam bol plot.. Za plotom bolo veľa ľudí, ktorí pôsobili pokojne, usmievavo a dávali pocit/presvedčenie, že je všetko v poriadku a akoby sa tešili na to, že ideme za nimi a budeme mať príjemný čas. Tam sa potom objavilo menšie dieťa = môj mŕtvy braček (narodil sa a zomrel pred mojím narodením…to znamená, že to bolo naše prvé stretnutie!!!). Mal očká radosti a podával mi rúčku, že mám ísť za ním. Keď som podávala roku, že ho chcem tiež držať = stisnúť, ísť za ním, on rúčku schoval a zamával ňou a tiež hlavičkou ukazoval : ‚nie, ešte nie a choď ďalej’… Ja som išla vpred ako mi bolo poradené a predo mnou už nebol rad čakajúcich ľudí, ale iba neuveriteľné svetlo a jeden stôl. Za stolíkom sedel pán Ježiško a bol zahrnutý neskutočným množstvom obálok… Pozrel na mňa, z veľkej kopy obálok vytiahol „moju“. Vybral jej obsah. Zrak uprel na obsah obálky – pokrútil hlavou: ‚nie‘ a ukázal mi rukou ‚pokračuj = choď ďalej’… Ja som bola vystrašená a nechápala som + bola som zmätená a bála som sa, pretože : čo napadne veľa ľudí, keď máte ísť z nebies smerom dole? (nepatrím sem – mám ísť dole = peklo?) V tom momente som bola vystrašená, zmätená, neistá (tak by som opísala moje ‚pocity‘). Vtedy som bola zľaknutá a išla smerom dole po schodoch a potom si pamätám, ako som išla pozrieť členov rodiny a bola smutná, že neregistrujú na moju prítomnosť a tvária sa akoby som tam nebola, pretože ja som ich stále hľadala a zrazu som bola pri nich, veľmi som sa tešila. Potom prišla na mňa únava a išla som si ľahnúť… Následne si spomínam, že som ležala a pamätám si iba pohľad z okna. Ten bol z lôžka z nemocnice. čo bolo potom, nemám zdanie, pamätám si iba rodičov ako sa mi prihovárali a boli rozcítení… Po istom čase som si vypočula od mojich blízkych ľudí, ako ma videli oni. Ja som na začiatku nevnímala nič – nevedela som to rozoznať a ani kam mám uprieť zrak, lebo všetko bolo také akoby v hmle a šedé, dvojmo. Vnímala (videla) som aj veci, ktoré iní nevideli.
Bolo nepríjemné, že na jednej strane mi nešli vyjadriť svoje myšlienky = z mojej strany to znamenalo 100% ticha a ani rodičom, rodine, priateľom to nebolo príjemné…
Neskôr sme s rodičmi vymysleli nový spôsob komunikácie =písanie (moje myšlienky,otázky, odpovede), čiastočne to bolo možné, lebo pravá strana (som praváčka)je menej poškodená ako ľavá.
Tak istú chvíľku som komunikovala ja písomne. Môj / náš boj o vrátenie sa do normálneho života = učením rozprávať – nerozprávala som, pretože to nešlo – moje hlasivky boli nulové a nedalo sa mi.
Začala som chodiť k logopedičke. Veľa som musela trénovať a našťastie moji rodičia trénovali so mnou, opakovanie náročných slov a ich neustále opakovanie.
Tréning písania prebiehal pravidelne. Čítať, počítať sme trénovali. A začali sme aj s tréningom pamäte, pretože tá bola nulová (krátkodobá pamäť bola zaznamenávaná na listoch papiera), liečeniami + tréningmi = cvičenia s telom (telo som mala spastické) a mala som nulovú motoriku, bola som iba ležiaca = na posteli a učenie sa nájdenia polohy sedenia, pri ktorej nepadnem, následne postupné postavenie sa na nohy a vydržať chvíľku stáť. Neskôr pomocou fyzioterapeuta spraviť krok ďalej… Stretávali sme sa s lekármi a s každým, kto nám vie poradiť/pomôcť. Ale ide o to, že tento boj STÁLE pokračuje…
2. ČASŤ JANKINHO PRÍBEHU
Po mojom zážitku, ktorý som prekonala, nastali komplikácie zdravotného stavu… A niektoré, žiaľ, ešte pretrvávajú 🙁
Vlastne je ZÁZRAK, ja a aj iní ľudia to tak hodnotia, že som tu a i keď pomaličky, ale môj stav sa zlepšuje!!!
Dokážem vidieť, vnímať + premýšľať, rozprávať: teraz už až niekedy veľa :))) a začínam a snažím sa naučiť žiť plnohodnotne ako ostatní – normálni? ľudia. Pravdou je, že pri tom potrebujem „asi“ viac pomoci + dozoru…
Ale mám úžasnú rodinu a niekoľko blízkych ľudí + spoznávam nových, ktorí sú ochotní mi pomôcť a ja si to vážim!!!
Ale stále mám 1 myšlienku v mysli a to takú – je dôležitá pri všetkom a to takú – uvedomujem, že existuje možnosť (nevysvetliteľné),ale behom momentu = zo sekundy na sekundu! sa dokáže zmeniť život + veeeľmi ľahko sa dá prísť o veľa vecí (ak nie aj o všetko).
A preto som si začala uvedomovať, že by sme si mali (aj keď len čiastočne) vážiť všetko okolo seba, vychutnávať každý okamih všetkého, čo máme a sa k nám dostáva.
Veľmi posilňujúce gesto je prejav lásky a sympatií!!!!! Pretože človek má vtedy silu bojovať, keď má cieľ a ním aj silu možno urobiť niekomu radosť (okrem seba)? 🙂 Je to druh posily, ktorú potrebuje asi každý človek, nie iba s problémami.
Teraz je mojim cieľom vytvoriť si pocit a sily, pri ktorom budem vedieť prekonávať prekážky, ktoré mi bránia pokračovať ďalej a prekonávať ich…
Autor: JANKA B.