Pohnuté ľudské osudy sa pomoci od štátu domáhajú veľmi ťažko, našťastie existujú bežní ľudia, ktorí neváhajú pomôcť.

Existuje obrovské množstvo prípadov, kedy pomoc štátu nahrádzajú bežní ľudia. Nie preto, že musia, nie preto, že tým niečo sledujú. Robia to nezištne a preto, lebo vidia, že štát sa žiaľ nedokáže postarať o ľudí, ktorí sa rôznymi okolnosťami života dostali do stavu, kedy potrebujú pomoc. Hoci by štát mal na týchto ľudí myslieť a mať určitý systém pomoci, nedeje sa tak a títo ľudia sú na okraji spoločnosti a záujmu.

Prešli dlhé roky a táto téma sa dostala viac na svetlo sveta vďaka rôznym medializovaným prípadom. Ak sme sa nazdávali, že aspoň medializácia rozhýbe celý kolobeh, ktorý by začal aspoň čiastkové zmeny, tak to bol omyl. Ľudia, ktorí potrebujú pomoc od štátu sú stále na okraji záujmu a ak natrafia pri svojej ťažkej ceste na rôznych úradníkov, ktorí ani netušia, čo robia vo svojej funkcii, tak prichádzajú na ďalšiu komplikáciu.

Ak aj preskáču všetky nástrahy, či rozmary úradov a povinnú byrokraciu, tak od štátu dostanú symbolickú sumu, z ktorej nedokážu dôstojne žiť a zabezpečovať všetky potreby a v mnohých prípadoch aj zvýšené nároky v závislosti od stavu, v ktorom sa nachádzajú. V tomto momente sa na okraj spoločnosti dostávajú už skutočne a čo je horšie, aj na okraj chudoby.

V týchto momentoch našťastie dokážu nastúpiť ľudia, ktorým nie je nezištná pomoc cudzia. Hoci vedia, že okamžite nezachránia celé Slovensko, systematicky pomáhajú rodinám, ktoré majú aj bez komplikácií zo strany štátu beztak ťažký osud. Takto pomáha aj skupina občanov z rôznych končín Slovenska Milan Krajňák, Martina Šedlbauer, Lucia Nosko, Miroslav Bulovský, Zuzana Almaši Koreňová, Mário Smashing, Jozef Šedlbauer, Zuzana Kamašová, Michaela Huliková. Ľudia plných optimizmu, energie a lásky so spoločným cieľom, “POMÁHAŤ TÝM ĽUĎOM KTORÍ TO NAJVIAC POTREBUJÚ” V auguste tohto roku zorganizovali prvé spoločné stretnutie a rozhodli sa spojiť svoje sily v rôznych smeroch , podávajú pomocnú ruku nádeje tým, ktorí nádej už postupne strácajú.

Títo ľudia sa rozhodli, že priložia ruku k dielu pomoci, ale aj iní ľudia na Slovensku, ktorí nie sú spomenutí, no existujú a neváhajú nezištne pomáhať, nahrádzajú pomoc štátu, ktorý akosi zabudol na ľudí, ktorým sa život výrazne a nie ich vinou skomplikuje. Dlhé roky zo strany vlád neexistuje vôľa výraznejšie pomáhať týmto ľuďom, s ktorými treba narábať skutočne citlivo a nevystavovať ich ešte aj riziku chudoby, či absolútneho vyčlenenia zo spoločnosti. Ktovie kedy niekto vo vládu pochopí, že táto skupina obyvateľstva potrebuje skutočnú výraznú pomoc a nie komplikácie zo strany štátu. Zatiaľ budú musieť bežní ľudia aj naďalej nahrádzať funkcie, ktoré mal plniť štát.